MaleKarpaty.com
Tip: Pridajte obsah na malekarpaty.com a odmeníme vás pekným darčekom.

Trnavská 100 alebo ako sa dobrovoľne človek počas dňa zmení na nepoznanie

Sobota 5.00 hod. Zobúdzam sa svieži, ešte pred „oficiálnym“ gongom budíka. Všetky veci nachystané. Už len to zbaliť a doladiť drobnosti (raňajky, sprcha, kávička). Vyrážam na cestu. Po strachovaní sa nakoniec stíham vlak z Vinohradov na Hlavnú stanicu...

Trnavská 100 alebo ako sa dobrovoľne človek počas dňa zmení na nepoznanie

Z vlaku spolu so mnou vystupujú húfy stovkárov, smerujúcich k schodom na Žabotovej ulici – miestu registrácie a odchodu na dlhú púť. Je nás tam jak maku. Dostávame papier A4 – kontrolný list – kde nám budú hádam pribúdať pečiatky ako na bežiacom páse. Ja, Juro a Peťa sa postupne strácame v dave šliapajúcich bláznov. Ondro, Adam, Števo, Jano a spol. sú nám v pätách. Úvodná chuťovka na Kolibu je celkom v pohode. Kráčame pomaly a úsporne. Sme razantne predbiehaní desiatkami namotivovaných stovkárov, ba čo viac, aj obehnutí. Predbiehame akurát 75-ročného dedka v texaskách, ktorý sa so stupákom trošku viac trápi. Od Koliby to ide v nastolenom rytme. Stále viac turistov nás ofukáva. Vidíme rôzne tipy ľudí. Tu skupinka „vojakov“ v komplet plnej poľnej, tu pútnik odetý len vo vrecovine, okolo pása stará butylka (neskôr dostal od Adama prezývku Assassin), proste nadšenci od výmyslu sveta, vychystaní podľa seba. Aspoň sme mohli po svojom ohovárať a cesta na Biely kríž nám tak krásne ubehla. Na Bielom kríži, ku podivu, rýchle vybavenie prvej pečiatky a pomerne rýchle skonzumovanie prvej mastnej bagety s cibuľou. Logneme si z ploskačky troška slivky na povzbudenie a pomaličky ukrajujeme ďalšie kilometre smerom preč z civilizácie.

Pokojná cesta na Babu

Cestu na ďalšie kontrolné stanovisko, Pezinskú babu, zvládame s bravúrou. Srandujeme, doberáme sa a trilkujeme, akoby sme ani netušili, do čoho sme sa to dobrovoľne namočili. Turistov postupne ubúda, čo nám vyhovuje. Uhýbame ale veľkému množstvu cyklistov a rekreačných turistov, ktorí sa so škodoradostnými úškľabkami na nás ceria. Padajú prvé, dokonca situačné hlášky (Neznámy pán radí Peťke - vodou treba šetriť, cesta je dlhá - ale to netušil, že dostane odpoveď: "Ty mi raď!") a s nimi nás to postupne cez prvé „hopky“ (výstupy a zostupy z kopcov), pokojným tempom privádza k druhej pečiatke, na Pezinskej babe. Vystojíme megaradu v krčme, zlupneme príjemné prekvapenie – palacinku s jahodovým lekvárom od milých dám. Dáme si kofolku, pivko, vinejku, premažeme chodidlá, podporíme podkolenia tejpom a šup ho ďalej, zdolávať kilometre.

Vápenná na jeden šup

Výstup na Čmeľok nás vrátil späť na zem, aj keď nás nijak vážne neohrozil. Ideme jak Rusi. V naďalej veselom duchu si kráčame ďalej a „tešíme“ sa na Skalnatú. Bez vážneho zaváhania, cez lýtka, zdolávame príkru strminu a samospádom nás to len tak, z ničoho nič, vypľuje na Čermákovej lúke. Po kontrolnej pečiatke načierame životodárnu tekutinu z obľúbenej studničky a chvíľu pauzujeme. Opekáme sa na celkom príjemnom slnku. Premastíme bruchá a chodidlá, pripravíme nohy na ďalší pochodový šok, načerpáme energiu z objímania neďalekého dutého stromu (Petin výborný nápad) a poď ho na cestu.

Na Hubalovej silno váhame, ako ďalej. Ako zarytý turistický poctivák, rozhodnem sa ísť regulárne, cez Taricové skaly (alternatívny názov Tantrické skaly – autor Peťa). Peťa mi začína, od rozčarovania, vyrábať voodoo bábiku. Na duši však pokoj a zmierení s osudom pokračujeme. Juro si v návale endorfínov v hlave prešľahá lýtka žihľavou. Aspoň nemyslí na pomerne prudké zliezanie zo skál. Po ceste k Sološnickej doline sa psychicky hecujeme na strategický „záhul“, na Vápennú. Nezastavujeme a ideme rovno na to. Hlava dole, hlboké vdychy a výdychy a sústredené pohľady do zeme, nám dávajú zabudnúť na skutočnosť, že Vápenná je kopec, ktorý len tak nesranduje. Predbiehame roztrúsené skupinky fučiacich stovkárov, zahmlieva sa nám pre očami, ale nepripúšťame si zastavenie v kopci, zakopnutie, či iné náznaky vzdávania sa. Zdolávame Vápennú na jeden šup a v srdciach cítime radosť. Telo len tak tak, pred kolapsom. Dávame si dlhší oddych. Premasírujeme chodidlá, spevníme si kolená, prezlečieme sa a občerstvíme. Na skutočnosť, že z vrcholu je nádherný výhľad, len tak z brucha poznamenám: „Výhľad z Vápennej je na nezaplatenie, na všetko ostatné je tu MasterCard“. Spravíme zopár fotiek a podujmeme sa ísť ďalej. Zostup nám nerobí žiadne problémy. O chvíľu, na Mesačnej lúke, dostávame ďalšiu pečiatku a naberáme vodu zo studničky.

Vytúžený guláš na Bukovej

Vrelo všetkým odporúčam Klokoč – Roštún, preto to neobchádzame po lesnej ceste, ale ideme skrz. (Vtedy som si uvedomil, že Peťa mala ďalší dôvod na voodoo praktiky) Táto časť stovky sa mi páči zatiaľ najviac zo všetkých. Juro s Peťou už vedia, že nebudú pokračovať ďalej. Idú do Plaveckého Mikuláša na chatu. V duchu im závidím, ale ja mám trošku iné plány. Chcem sa pokúsiť o nemožné. Juro by šiel aj ďalej, ale má ráno povinnosti. Na Amonovej lúke (Amorova lúka – autor Peťa) sa s nimi lúčim. Dobieham skupinku, v ktorej sú skvelí Jurania. Jeden z nich, bývalý študent Ondro, ma privíta milým oslovením, pán profesor. Od toho momentu tvoríme nerozlučnú dvojicu (ku ktorej sa neskôr pridáva Števo – brat ďalšieho môjho bývalého študenta). Prechádzame cez Mon Repos (Mon Repas – autor Juro) a Ondro nie a nie byť ticho. Aj sa ho diplomaticky pýtam, či vie byť ticho a zdieľať krásu pochodu a prírody, ale nie, Ondro si melie svoje a tvrdí, že sa radšej porozpráva, nemyslí na útrapy cesty a cesta mu aj rýchlejšie ubehne. Rozhovor je však príjemný, vedie ho on a v podstate pri ňom naozaj zabúdam na začínajúcu bolesť v kolene a v kotníku. Ideme naozaj svižným tempom. Ondro ma však nevedome zachraňuje. Blížime sa k Bukovej. Slnko je už za obzorom, tma sa zakrída a nás čaká “parádna“ asfaltová cesta ku krčme. Pri živote ma drží Ondrove tliachanie a predstava guľášu v bruchu a dvoch pív. Pred príchodom do Bukovej sa s Ondrom zhodneme, že sme to trochu prepálili (jeho hláška). Kontrola na Bukovej v krčme nás privíta s otvorenou náručou – pečiatka je tam. Krčma praská vo švíkoch. Niektorí oslavujú koniec svojej púte, iní sa hecujú na ďalších zostávajúcich 30 km. Zatiaľ sa k tejto možnosti neprikláňam. V pokoji si usrkávam s piva a z gulášu. Cítim úľavu. Vyzuté nohy masírujem a premazávam o 100 6 a v hlave sa mi vynára myšlienka Jula Satinského (veľkého to turistu) „Postaraj sa dobre o nohu, ona ti neskôr za to aj ruku pobozká“. Poskytujem pár telefonátov a sms, ktorými pookrejem na duši. Som rozhodnutý, že pokračujem.

Nekonečná trasa na Dobrú Vodu

Dorážam pivo, doplním vodu do fliaš, obliekam suché veci – som pripravený.

Vyrážame v trojici. Ja, Ondro a Števo. Zhodli sme sa, že nemá význam pridávať do kotla. Sme už trošku poznačení predchádzajúcimi kilometrami a nechceme riskovať vážnejšiu ujmu na zdraví. Je tma, ako v rohu. Zapaľujeme čelovky. Vážime každý krok a pozorne sledujeme značku, aby sme nemuseli nebodaj „kufrovať“. Výhoda je v tom, že Števo už tento úsek cesty raz niekedy šiel. Pomaly sa motkáme ďalej a stretávame pár zblúdilých duší, s ktorými sa navzájom neverbálne podporujeme, na spoločnej púti. Našťastie neblúdime a vymotávame sa z bludiska cestičiek v lese, ktoré sú popretkávané lesníckymi cestami. Ondro sa pomaly utišuje, došli už aj vtipy o Chuckovi Norrisovi. Ale občas prekvapí - slovami do vetra. Takto pochodujúc je počuť len naše kroky, dýchanie a šuchot nočných zvierat, ktorým sme, znenazdajky, prerušili nočný lov. Motivačne zamierime svetlom z čeloviek na každú značku. Uisťujeme sa, že ideme správne. Nanešťastie ideme dlhú dobu po spevnenej, až asfaltovej ceste, monotónne, mlčky, ako naprogramovaní. Ako blesk z jasného neba nás však z letargie preberie kontrolné stanovisko na Rakovej. Zďaleka znie akási odnož trensu, počuť huriavk a svieže tliachanie ľudí. Prichádzame ku kontrole. Všetko je v štýle military. Stôl pokrytý maskáčovou celtovinou, chlapík odetý sťaby vojak. Dojem prifarbuje junák vyštafírovaný v škótskom kilte. Z bohatého menu na celtovom bare, si vyberáme skvelú varenú medovinu, ktorá nás príjemne nakopáva. Od rastafariánskeho kuchára dostávame skvelú cesnačku. Dávam si dupľu. Počas chvíľkového oddychu nám rastafariánsky kuchár predvádza svoje kung-fu umenie s palicou. Udiera sa do nosa a nám sa škodoradosťou trhajú kútiky na ústach.

Dobre naladení a oddýchnutí príjemnou zastávkou, pokračujeme v pozitívnom duchu ďalej. Stále opatrne našľapujúc, si uvedomujeme vážnosť krokov, ktoré zaznamenávajú ustálený progres. Nohy pobolievajú, ale stále kráčame a to je podstatné. Dostávame sa na Mihalinovú. Odtiaľ nás čaká dlhočizný zostup na Dobrú Vodu. Vnímame to ako nekonečnú cestu. Šliapeme a Dobrá Voda furt kdesi v diaľke. Začína sa brieždiť a pomaličky zhasíname čelovky. Dobrá Voda nás konečne pohltí svetlom pomaličky zhasínajúcich lámp. Neveriacky hľadíme na otvorenú krčmu. Sme hladní, smädní, dorasovaní a je nám zima. Dostávame predposlednú pečiatku. V krčme pár mĺkvo sediacich stovkárov, ktorí sa posilňujú pred zdolaním posledného úseku. Poniektorí podriemkavajú. Jeden miestny junáčik má zjavne nakúpené a rozdáva rozumy, ako sa dostať do Brezovej. Krčmár nás slušne vypoklonkováva von. Záverečná. Podopíjame kofolu a pivo. Naposledy si zmastím, už značne rozsekané chodidlá a s malou dušičkou sa hýbeme na posledný úsek martýria – do Brezovej pod Bradlom.

Z posledných síl

Ku předu – spátky ni krok! S týmto heslom a s trasúcimi nohami sa plýžime hore briežkom. Nastáva čarovný okamih. Pred nami dva mohutné stromy, na každom červená značka. Medzi nimi kovová bránička. Za ňou krásny a útulný cintorín. Červená značka prechádza cintorínom. Príznačný to úsek tohto diaľkového pochodu. Berieme to však s humorom a ideme ďalej. Úseky v okolí Dobrovodského hradu sú priam stvorené na filmárčenie – čistá romantika. Všade piesok, štrk, úžľabiny, vápenec a čo ja viem čo ešte, no a samozrejme borovicové stromy a ich šišky. Šišky, na ktorých pošmyknutie, by znamenalo istý koniec nádejam na úspech. Zdolávame mierny briežok a dostávame sa na krásnu, viac-menej, rovnú planinku. Škoda tých zavadzajúcich šišiek. Ondro už zo zúfalstva spriada plány, že keby bolo keby, nazhromaždí ich na kopu a všetky podpáli. Našťastie na to nemá dosť síl. Stretávame osamoteného srnca, ktorý nám úskokom venuje svojský brechot. Plahočíme sa planinkou, ako telá bez duše. Múmie by mohli závidieť. Vidina konca v nedohľadne a za každým miernym kopcom je vidieť ďalší kopec.  Padajú kvetnaté slová. Mojou vinou trošku blúdime. Srnky nám uskakujú pred nohami. Nebezpečenstvo našťastie zažehnané. Šúchame nohami ďalej. Nakoniec sa však predsa len z posledných síl, so zakusnutými zubami, šťastnou náhodou a silou vôle, dostávame do cieľa. Futbalový štadión v Brezovej pod Bradlom. Každý krok mal svoj význam a všetko, čo sa udialo počas pochodu, malo svoje opodstatnenie. Dokázali sme to. Dostávame diplom, poslednú pečiatku a úsmev a osobnú gratuláciu od predsedu organizačného výboru. Vychutnávame si mlčky, bez vážnejších ovácií, víťazný čaj a malinovku. Na viac radosti neostalo síl. Odteperíme sa z útrob štadióna, ako úspešní gladiátori. Palec hore. Žijeme. Šťastie a radosť z víťazstva je neprekonateľná. Ďakujeme Dočovi, že bol ochotný pre nás prísť. Naskladávame sa do auta a  naberáme kurz Bratislava.

Dobrovoľne, na vlastné nebezpečenstvo, sme sa podujali na bláznovstvo, ktoré nám tentoraz vyšlo. Ďalší nezabudnuteľný kus do životnej mozaiky. Trnavská stovka – klobúk dolu. Výborná organizácia, skvelí ľudia a kamaráti, ktorí nás podporili. Veľká vďaka aj im. Či pôjdem/e znovu? Teraz hovorím už nikdy viac, ale ktovie čo poviem začiatkom júna na budúci rok. :)

 

ML

9-trnavska-100-alebo-ako-sa-dobrovolne-clovek-pocas-dna-zmeni-na-nepoznanie-27426799.jpg 9-trnavska-100-alebo-ako-sa-dobrovolne-clovek-pocas-dna-zmeni-na-nepoznanie-24693544.jpg 9-trnavska-100-alebo-ako-sa-dobrovolne-clovek-pocas-dna-zmeni-na-nepoznanie-10100951.jpg 9-trnavska-100-alebo-ako-sa-dobrovolne-clovek-pocas-dna-zmeni-na-nepoznanie-26848136.jpg 9-trnavska-100-alebo-ako-sa-dobrovolne-clovek-pocas-dna-zmeni-na-nepoznanie-30635198.jpg

Milan | 12. 6. 2014 10:09 | Malé Karpaty

naucnetabule.skSpeleoškolaVýškaritrnavskyhlas.sk

 
malekarpaty.com facebook google rss

Fotogaléria

Odkazy

Facebook

43-slavnostne-otvorenie-nch-majdan-75283546.jpg43-slavnostne-otvorenie-nch-majdan-22084195.jpg43-slavnostne-otvorenie-nch-majdan-18492835.jpg43-slavnostne-otvorenie-nch-majdan-5388046.jpg43-slavnostne-otvorenie-nch-majdan-23803701.jpg43-slavnostne-otvorenie-nch-majdan-28879397.jpg
© 2024 MaleKarpaty.com | TOPlist
Malé Karpaty