Od Jánošíkových dier po súčasnosť, alebo čo ukrýva Havranica - časť druhá

Prinášame Vám seriál o podzemných tajomstvách Havranicie a Havranej skaly. Pokračujeme ďalšou legendou, ktorú napísal Leonard Blaha do knižky Kras a jaskyne Malých Karpát.

Hneď v prvých rokoch po I. svetovej vojne pocity uvoľnenia a počiatočnej slobody prvej ČSR dovoľovali voľnejší vstup do panských alebo štátnych lesov, na druhej strane však nezamestnanosť alebo slabé zárobky hnali ľudí do dobrodružstva, hľadať a objaviť Jánošíkove poklady, o ktorých sa tajnostkársky po dve stáročia šepkalo, ba ešte i dnes sa šepká v podhorských obciach malokarpatských.

Ešte i dnes sa udržuje v tichosti u niektorých jednotlivcov, prirodzene v tajnosti, iskierka nádeje, že predsa len nadíde deň, keď Šťastena povedie istou rukou svojho vyvolenca na to túžobne očakávané miesto a odkryje mu tajnú podzemnú skrýšu na niektorej strane Malých Karpát, či už to bude niekde v okolí Smoleníc, Dobrej Vody, Plaveckého Štvrtku, Borinky (Pajštúna) alebo na doteraz netušených miestach.Najväčšej pozornosti zo strany hľadačov pokladov sa tešila (a treba priznať že i teraz teší) Havrania skala alebo Havranica, rozsiahle vápencové bralisko, ktoré sa ako mohutný hrad hrdo vypína nad Smolenicami a Smolenickým zámkom. Pod menom Havranica spomína ju i náš nesmrteľný básnik Ján Hollý a Ľudovít Štúr.Niet sa čo čudovať: keď zaujala pozornosť našich nesmrteľných poetov, tým väčšmi sa o ňu interesovali obyčajní smrteľníci, ktorí sa usilovali odkryť jej tajomné vnútro či už jednotlive, či v skupinách.

I keď ju už skoro naskrze poznáme, predsa len v náznakoch sa môže človek dozvedieť, že v Havranej skale za veľkou jaskyňou s jazierkom je vchod zatarasený veľkým Balvanom, za ktorým je strom (sic!) a pod tým strom kľúč. Nuž a ten kľúč, to nie je obyčajný kľúč od brány, dózický alebo patentný, ale neobyčajný, tzv. zemský kľúč, čiže kniha so zažltnutými fóliami, na ktorých sú švabachom napísané zaklínacie a odklínacie formulky, ako: Sezam otvor sa!A kto sa tej knihy zmocní..... o tom hádam už ani netreba hovoriť alebo písať. To si musí každý domyslieť sám. Alebo to aspoň naznačíme jedným slovom: šťastie.Chodby vraj vedú z Havranice k zrúcaninám Ostrého Kameňa, k jaskyniam „Driny“, ba až do Bratislavy, ako o tom rozprávala istá občianka z bukovskej vápenky. Istá rodina hnaná túžbou po pokladoch, vybrala sa skúsiť šťastie do Havranej skaly. Vzali so sebou i malého chlapčeka – sirotu, ktorého opatrovali ako vlastné dieťa, pretože sami detí nemali.Blúdiac podzemnými chodbami, chlapčeka, či už náročky alebo nešťastnou náhodou, v tajomnom jaskynnom bludisku stratili.Chlapček, opustený nesvedomitými pestúnmi, vydal sa sám labyrintom chodieb a podzemných priestorov, až konečne unavený a hladný v nejakom podzemnom priestore, skadiaľ už nebolo možné ďalej sa dostať, tuho zaspal. Podzemný priestor nebol nič inšie než vínna pivnica niekde v Bratislave.Krčmár – ako inokedy – išiel s džbánom po víno. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď pri sude, z ktorého išiel stáčať víno, našiel spať chutné chlapča.Zobudil ha a zvedavo sa vypytoval, skadiaľ a ako sa sem dostal.Chlapček krčmárovi smelo a jasne rozpovedal celý svoj osud, ktorý ho stihol v podzemí Malých Karpát.Keďže chlapček nevedel krčmárovi bližšie udať adresu svojich zlých pestúnov a keď sa krčmár presvedčil, že tento malý zablúdilec je rozumný, prijal ho za svojho, vychovával ho a nakoniec, ako hovorí povesť, dal ho vyštudovať.Toľko povesť.

Bez vetra sa ani lístok nepohne, hovorí slovenské porekadlo. Niečo na tom len predsa muselo byť, keď vraj z troch občanov malebnej podkarpatskej dedinky Smoleníc, čo sa vypravili do Havranej skaly, jeden nesmierne zbohatol, druhý od strachu ošedivel ba i zošalel, lebo ho nechali v podzemí a otvor ťažkým balvanom privalili. A tretieho pravdepodobne od radosti, ale najskôr od žiaľu porazilo. Prirodzene, nič bližšieho sa tu človek nedozvie, lebo by to bolo indiskrétne, prezradiť také tajomstvo, o ktorom nikto nič nevie – a ani vedieť nemôže.

Alexander Lačný | 4. 4. 2014 18:44 | Malé Karpaty