V Malých Karpatoch je už o jednu jaskyňu viac

Vedeli ste, že v Malých Karpatoch je viac ako 300 jaskýň? Začiatkom októbra k nim pribudla ďalšia. Jaskyňa sa nachádza v sedle medzi Čelom a najvyšším vrchom Malých Karpát – Zárubami. Toto krasové územie je súčasťou tzv. Plaveckého krasu.

Nešlo pritom o náhodný objav. O priepasti medzi Čelom a Zárubami ste sa mohli dozvedieť zo starších publikácií. Napríklad od regionálneho historika a učiteľa Štefana Jastrabíka zo Smoleníc (Smolenická jaskyňa Driny, 1969), či geomorfológa a speleológa Dr. Antona Droppu, ktorý v päťdesiatych rokoch minulého storočia vykonával v týchto častiach Malých Karpát komplexný speleologický prieskum (Kras a jaskyne Malých Karpát, 1952). Obaja píšu o záhadnej priepasti v sedle medzi Čelom a Zárubami, ktorá mala vzniknúť okolo roku 1922 prepadnutím povrchu. A to na základe tvrdenia Imricha Vajsábla zo Smoleníc. Dr. Droppa vo svojej publikácii prezrádza ešte viac.  Píše, že výskumy tu realizoval I. Vajsábel s J. Baničom pravdepodobne ešte pred objavom jaskyne Driny. Keďže dno priepasti sa pod nimi stále prepadávalo a hrozilo nebezpečenstvo zasypania, upustili od ďalších výskumných prác.

O ďalšom osude, ako, kedy a kým bola zasypaná sa už z literárnych zdrojov nedá dopátrať. Malokarpatských jaskyniarov však presná lokalizácia vždy zaujímala. Jedným možným miestom bola plytká priehlbina takmer v blízkosti turistickej značky v smere na Záruby. Problémom však bolo, že sa nachádzala v dosť atypickom hrebienku, kde sa okrem plytkých závrtov nachádza aj niekoľko vápenných jám. Nebolo nám preto jasné, či aj táto lokalita nie je iba vápennou jamou. Lokalita neunikla ani pozornosti Braňa Šmídu, ktorý tu od konca osemdesiatych rokov pozoroval akoby postupne zanikajúci oválny „kráter“.  V roku 2001 sme tu spoločne vykopali asi 2 m hlbokú sondu. Našli sme v nej dva ručne kované klince. Ani po tomto prieskume však nebolo  možné jednoznačne povedať, či ide o vápennú jamu alebo zaniknutú priepasť. Viac sme na lokalite nepracovali, okrem sporadických návštev pri bežnom povrchovom speleologickom prieskume okolia Zárub a Havranice. Lokalita sa začína javiť perspektívnejšie až v roku 2013, keď nás o miernom prepadnutí časti steny informoval Miloš Hačo. V roku 2013 sme si vybavili všetky povolenia od vlastníka pozemku a zakúpili aj drevené fošne a hranoly, ktoré boli potrebné na stabilizáciu nespevnených častí. Od prác sa však neskôr upustilo. Dôvodov bolo viac. V tom čase bolo málo aktívnych ľudí v našom jaskyniarskom klube, zároveň sa obnovili práce v inej jaskyni – Orešanskej sonde. Časť pripraveného materiálu preto skončila tu. Ďalší mierny impulz nastáva koncom roka 2016, keď nás Matej Zvonár informuje o „odtopení“ snehu pri zosunutej strane priehlbiny.  To naznačuje, že teplejší vzduch pravdepodobne vychádza z jaskynného prostredia a nepôjde teda o vápennú jamu.

Zhoda náhod a možno aj osudu zohráva veľkú úlohu aj pri prieskume jaskýň. Tak tomu bolo aj v prípade tejto lokality. Počas jaskyniarskeho zrazu začiatkom augusta 2017  sme pracovnú akciu chceli sprvu realizovať na vrchol Havranice a začať práce tam. Po spoločnej úvahe tesne pred odchodom na akciu sme sa však rozhodli práve pre túto lokalitu. Od prác na Havranici nás mimochodom odhovoril orešiansky jaskyniar Peter Halenár, ktorý tvrdil, že priehlbiny na vrchole Havranice sú antropogénneho pôvodu a boli súčasťou akéhosi guľometného opevnenia počas 2. svetovej vojny.

Začali sme preto s výkopovými prácami práve tu. Práce šli od začiatku veľmi dobre. Postupne chytáme dve pevné časti dolomiticko-vápencového masívu a stále čoraz viac cítiť chladnejší prievan. V hĺbke asi 4 m narážame na pôvodnú výdrevu a neskôr na kladivo, reťaz, kramlu, či smaltované vedro. To všetko po prvých prieskumníkoch tejto priepasti – Vajsáblovi a Baničovi. Stalo sa tak počas pracovnej akcie 19.8.2017. Nálezy sú dôkazom toho, že pracujeme v priepasti, ktorá bola opisovaná Jastrabíkom, či Droppom. Počas prác však musíme priebežne aj pažiť nestabilné časti výdrevou a konštrukciou z trubkového lešenia. Začiatkom októbra prichádza k objavu voľných častí v dĺžke asi 7 m. Puklina podchádza pod pevný strop severozápadným smerom k plytkým závrtom na plošinke, čo je dobrý znak. Zároveň je vidno spod skál dopredu. Cítiť tu aj pulzujúci prievan. V súčasnosti nevieme povedať, či sa prví prieskumníci dostali až sem, pretože sa tu nenachádzajú zadymené časti od karbidových lámp. V každom prípade objavom voľných častí v hĺbke už možno hovoriť o jaskyni, resp. priepasti. Na počesť jedného z prvých prieskumníkov bola lokalita pomenovaná ako Vajsáblova priepasť. Práce na lokalite pokračujú aj naďalej. V súčasnosti pracujeme na zabezpečení všetkých nestabilných častí. Začiatkom novembra 2017 bol osadený uzáver na jaskyňu z dôvodu blízkosti turistického chodníka. Tento uzáver spolufinancovala obec Smolenice. Výziev do budúcnosti je stále veľa. Síce má priepasť aktuálne iba cca 15 metrov, neuberá to na perspektívnosti lokality. Prakticky na konci objavených priestorov sme ešte ani nezačali pracovať, pretože všetko dôkladne zabezpečujeme. Čiastočne objavujeme voľné dutinky aj pri hĺbení vertikálnych častí. Zaujímavé tiež je, že časti stien priepasti sú už prepracované krasovou činnosťou – tzv. krasovou koróziou. Na speleologických prácach si nemožno nevšimnúť ešte jeden fenomén. Sú ním ľudia. Častokrát sa nám stávalo, že sme sa na jaskyniarsku akciu nevedeli dať dokopy traja, či štyria. Ktovie, možno „únava materiálu“. Novou lokalitou prišli aj noví ľudia, plní nasadenia a odhodlania a to nás „starších jaskyniarov“ ženie takisto vpred. Speleoklub Trnava práve teraz po čiastočnom útlme minulých rokov zažíva renesanciu po všetkých stránkach. Možno aj blízkosť turistického chodníka má niečo do seba. Veľa turistov sa pri nás zastavuje a pýta sa nás na našu prácu v priepasti. Sú dokonca aj takí, ktorí reagujú na naše výzvy a pomáhajú nám s transportom materiálu. Na záver by som rád spomenul všetkých (v abecednom poradí), ktorí sa aktívne podieľali doteraz na prieskume priepasti a bez ktorých by bolo o jednu jaskyňu v Malých Karpatoch menej: Baľo Martin, Blaškovič Boris, Csibri Tamás, Forgács Matej, Hačo Miloš, Hadvigová Helena, Halama Juraj, Jánošík Michal, Jurina Tomáš, Kočkovský Martin, Kubišťíková Martina, Lačný Alexander, Lánczos Tomáš, Lukačovič Vladimír, Mikulášová Edita, Moravanský Daniel, Mrňová Veronika, Prachár Viktor, Sadecký Mário, Sládok Matúš, Šípka František, Vaško Miloš, Vaško Šimon, Vrbovský Michal a Zvonár Matej.

Alexander Lačný | 14. 11. 2017 11:48 | Malé Karpaty