10 rokov prieskumu Havranickej jaskyne

Od znovuobjavenia Havranickej jaskyne uplynulo presne desať rokov. Znovuobjavená bola jaskyniarmi P. Halenárom, A. Lačným, M. Kočkovským a M. Hačom dňa 18.9.2004 (Lačný, 2006).

Už teraz však vieme, že jaskyňa bola neznáma iba pre jaskyniarsku verejnosť, keď sa ju Dr. Droppovi nepodarilo lokalizovať v roku 1952 pri prieskume Plaveckého a Smolenického krasu (Droppa, 1952).  V jaskyni totiž možno nájsť nápisy na stenách zo šesťdesiatych rokov minulého storočia. Po „znovuobjavení“ však jaskyňa neupadla do zabudnutia a my sme v nej začali aj keď s menšími prestávkami skúmať. Prieskum bol miestami veľmi náročný. Čiastkové úspechy sa striedali s náročnými prieskumnými prácami v závalových častiach, ktoré neboli vždy úspešné. Práve tento článok môže byť inšpiratívny pre jaskyniarov, ktorí neúspešne pracujú na lokalitách aj niekoľko rokov. Systematická práca totiž môže byť korunovaná, i keď malými, ale o to dôležitými postupmi.

S prieskumnými prácami v jaskyni sme začali takmer hneď po znovuobjavení. Práce sme započali v Zbojníckej sieni, ktorá je najväčšou sieňou jaskyne. Ako vyplýva z mapy jaskyne, takmer celá jaskyňa má korozívny charakter a je založená na S-J tektonickej poruche. Práve na sever od Zbojníckej siene predpokladáme pokračovanie jaskynných priestorov. To potvrdili aj geofyzikálne merania realizované v roku 2010 (Lačný et al., 2012).

V Zbojníckej sieni nás už od začiatku zaujali dve sondy vypažené sčasti drevom, ktoré sa nachádzali po oboch stranách pukliny. Západná sonda ústila veľmi úzkymi a nebezpečnými trhlinami do vtedy najhlbšieho miesta jaskyne –37 m (Šmída, 2010). Tu bol od začiatku citeľný prievan. Problém sme ale mali s transportom materiálu do väčšieho priestoru cez úzke miesta, preto sme po pár sporadických akciách od tohto zámeru upustili. Už od počiatku nášho prieskumu nám bolo jasné, že je potrebné výkopové práce sústrediť severným smerom. Problémom však bolo, že v tomto smere sa nachádzal veľmi presintrený zával a prievan z týchto častí bol nejasný. Od roku 2004 sme realizovali prieskum výlučne krompáčmi, pajsermi a kladivami. Úvodné partie šli rozoberať bezproblémovo. Po čase sme narazili na presintrené časti závalu, ktoré boli veľmi porózne a preto sme ich nemohli zrušovať. To bol dôvod na čiastočné ukončenie sondážnych prác.

O ďalší systematický prieskum Havranickej jaskyne sa zaslúžila až nová technika. Koncom roka 2007 sme zakúpili elektrocentrálu a zbíjačku. Nová technika významne vyriešila problém s presintreným závalom a my sme sa mohli vydať vytúženým severným smerom popri východnej strane pukliny. Práce nás spočiatku motivovali, pretože bolo vidno pomedzi strop pukliny a zával asi 10 cm škárku.

O dva roky neskôr – začiatkom roka 2009, bolo naše úsilie korunované úspechom. M. Zvonárovi, M. Kočkovskému a I. Lietavcovi sa podarilo objaviť v smere postupu prác kavernu (1x1,5x2 m) s peknou krasovou výzdobou, žiaľ bez pokračovania (Zvonár in Lačný, 2011). Po tomto „miniobjave“ sme sa začali zamýšľať nad vhodnosťou tohto miesta na prieskum. Zával sa pomaly zmenil na pevnú skalu a stratila sa aj škára, ktorá nás viedla vytúženým smerom. Akciu za akciou sme boli skeptickejší. Občas nás potešil nejaký voľnejší priestor, ale práce boli čoraz náročnejšie a neprinášali žiaden úspech.

Zásadný zlom v prieskumoch priniesol až rok 2012, kedy sme sa definitívne rozhodli upustiť od prác v Severnej sonde a vrátiť sa o niekoľko metrov späť. Žiaľ – okrem priestorov aj v čase – v podstate o niekoľko rokov naspäť. Indíciou pre nás bol zvláštny pulzný prievan vychádzajúci zo závalu. Chceli sme si takisto overiť našu predstavu, že uprostred pukliny bude priestor najširší, no najmä menej presintrený. Možno povedať, že to bola naša posledná nádej v prieskumných aktivitách. Po niekoľkých akciách bola korunovaná úspechom a my sme sa dostali do akejsi sienky. Čo nás hneď upútalo, bol strop začiernený od karbidiek alebo fakieľ. Zistili sme, že sme sa prekopali do starej sondy, ktorá ústila do najhlbšieho miesta jaskyne. Prekopaním do tejto sienky sa vyriešil problém s nebezpečným závalom, ktorý nás odrádzal od výkopových prác. Mohli sme tak začať s ťažbou cez omnoho bezpečnejší a kratší priestor. Túto časť sme nazvali Zadymenou sienkou a začali sme sondovať smerom nadol, odkiaľ bolo možné cítiť aj prievan. Počas roka sme tu realizovali niekoľko akcií v závale. Po dosiahnutí hĺbky cca 3 metre sa však priestor zúžil a my sme zostali opäť skeptickí, či vôbec jaskyňa pokračuje ďalej.

Možno nebyť počinu M. Jánošíka, ktorý začal kopať pár metrov východne od Zbojníckej siene, práce by sa zastavili natrvalo. Po asi jednom vykopanom metri sme narazili na zúžené miesto, odkiaľ začal vanúť intenzívny prievan. Po niekoľkých akciách sme priestor rozšírili. Podarilo sa nám objaviť 15 metrov nových priestorov s pestrou krasovou výzdobou. Chodbička však smerovala pod Zbojnícku sieň. Následne sme práce sústredili na koncovú studňu, kde kamene padali kamsi hlbšie. Prieskum však nepriniesol očakávaný úspech. Priemer sondy sa síce zmenšoval, ale v hlbších častiach bol potenciál na jeho rozšírenie.

Medzičasom skúmal M. Jánošík aj s ďalšími jaskyniarmi na dne vertikálnej pukliny, cez ktorú sme sa dostali do už popisovaných nových priestorov. Nazvali sme ju Michalovou sienkou práve po M. Jánošíkovi. Práce tu prebiehali prakticky od nami organizovaného jaskyniarskeho zrazu na Jágerke v lete roku 2013. Neskôr sa sem sústredili všetky práce. Vykopaným sedimentom a balvanmi sme začali zapĺňať Zadymenú sienku a aj vykopanú studňu pod Zbojníckou sieňou. Práve tu sa dňa 11.5.2014 jaskyniarom v zložení: T. Lánczos, M. Kočkovský, M. Jánošík, M. Baľo a J. Halama podarilo preniknúť do voľných priestorov. Po prehĺbení cca 0,5 m sa na dne sienky otvoril otvor o rozmeroch 30x30 cm. V ňom bolo vidno pokračovanie do hĺbky asi 3 m. Po odstránení niekoľkých väčších skál sa priestor rozšíril na puklinu v zasintrenom závale o rozmeroch 1x0,4 m a bolo možné doňho preniknúť. Na dne sienky boli dva väčšie otvory, ktorými sa dalo preliezť do väčšej sienky s bohatou bielou sintrovou výzdobou, jazierkami a hojnými pizolitmi. Rozmery sienky sú asi 4x7 m.

Celé objavené priestory sú založené na poruche S-J smeru, čo je perspektívne vo vzťahu k pokračovaniu jaskyne severným smerom. Na základe geofyzikálnych meraní by sa mali v tomto smere nachádzať rozsiahlejšie jaskynné priestory. Na južnej strane sa nachádzajú dve paralelné chodbičky, ktoré smerujú pod Zbojnícku sieň. Sú v závalových častiach a pravdepodobne nie sú perspektívne pre ďalšie práce. Sienka za balvanom však poslúži v budúcnosti ako vhodné miesto na odloženie materiálu. Obe sa koncentrujú do sienky, ktorá za kvapľopádom smeruje presne na sever. Chodbičky sú premodelované vodou, čo je veľmi nezvyčajné v tejto jaskyni. Dá sa uvažovať o zmene charakteru jaskyne, prípadne môže ísť o lokálny fenomén koncentrovania vody presakujúcej z povrchu. Najperspektívnejšia z pohľadu speleologického prieskumu sa preto zdá objavená sienka, ktorej obe strany sú priamo tvorené masívom a je predpoklad pokračovania tejto chodby za kvapľopád. Napovedajú tomu aj úzke štrbiny, cez ktoré je vidno dopredu, ale aj do hĺbky. Z nich vychádza citeľný prievan. Bude potrebné sa na tomto mieste zahĺbiť a pokračovať na sever. Celkovo bola objavených asi 30 m voľných priestorov s veľmi peknou a zaujímavou krasovou výzdobou.

Jaskyňa sa tak stáva veľmi perspektívnou na ďalšie práce a to najmä z toho dôvodu, že máme jasný smer a dá sa predpokladať, že sme sa dostali cez závalové časti jaskyne do kompaktnejších častí. Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že až do súčasnosti sme sa niekedy formou pokusov a omylov predierali závalovými časťami takmer desať rokov, často s neúspešnými závermi. Je preto veľkou náhodou a azda aj šťastím, že sa nám podarilo preniknúť do týchto priestorov. Preto tento objav možno považovať za veľmi kľúčový pre ďalšie prieskumné aktivity v Havranickej jaskyni.

Jaskyňa má v súčasnosti dĺžku 155,3 m s deniveláciou -45,15 m. Za desať rokov sme tu realizovali 97 pracovných akcií. Na nich sa vystriedalo niekoľko desiatok jaskyniarov a aj iných nadšencov.

A čo dodať na záver? S jaskyňou je to ako s krásnou ženou. Musíš ju najprv spoznávať, neskôr vytrvalo dobíjať a možno na konci tejto strastiplnej cesty ťa nakoniec pustí do svojich útrob. Havranická jaskyňa je toho aktuálnym (aj keď ešte nie celkom vyriešeným) príkladom...

Použitá literatúra:

Lačný, A., 2006: Havranické tajomstvo. Spravodaj Slovenskej speleologickej spoločnosti, 37, 4, 20-22.

Droppa, A., 1952: Kras na juhovýchodnej strane Malých Karpát. In A. Virsík a kol. (Eds.): Kras a

jaskyne Malých Karpát. Sprievodca Slovakotouru. Tatran, Bratislava, 63–138.

Lačný, A., Putiška, R., Dostál, I. & Kušnirák, D., 2012: Využitie metódy ERT pri prieskume jaskýň v Havranej skale (Plavecký kras). Slovenský kras, 50/1, 41-60.

Šmída, B., 2010: Geomorfológia a genéza Plaveckého krasu ako modelového územia tzv. kontaktného krasu Západných Karpát s nižšou energiou reliéfotvorby. Dizertačná práca, Katedra fyzickej geografie a geoekológie PríF UK Bratislava, 221 p.

Lačný, A., 2011: 10 rokov v podzemí. Slovenská speleologická spoločnosť. 1-64.

Alexander Lačný | 10. 12. 2014 15:57 | Malé Karpaty